janajka

Afrika je nešťastný kontinent. Obchodníci s otrokmi sa tu striedali s vojakmi koloniálnych impérií. Dekolonizácia po 2 sv. vojne znamenala vytvorenie nových štátov často na troskách pôvodných komunít, s hranicami podľa kolonizátorského pravítka. Kolonializmus a obchod s otrokmi posilnil tie najhoršie tendencie. Európania si rozdelili Afriku ako na tanieri, a často štvali proti sebe jednotlivé časti afrických spoločností. Africké vojny bývajú vykreslené ako konflikty spôsobené kmeňovými nenávisťami, nevyspelosti afrických elít alebo problémy celého afrického obyvateľstva. Rozhodujúci dopad mali však vplyvy vonkajšie.  Ničmenej rozdelenie Afriky podľa národov je prakticky nemožné, pretože v Afrike je množstvo národov. A práve etnický princíp má v Afrike veľkú úlohu. Na ňom sú zakladané politické strany a hnutia. Politické elity sa dostávajú k moci cez etnické, regionálne i náboženské rozpory, nie na základe voličov. Výsledkom je kontinent plný diktátorských a autoritatívnych vlád. Hlavným argumentom takýchto vlád pre udržanie sa u moci je holé násilie – a tak sa nečudovať obrovskému počtu vojen na tomto kontinente. Vojny sa stali súčasťou každodenného afrického života. Od roku 1960 ich bolo viac ako 50. Len nedávno v poslednej dekáde minulého storočia sa odštartovala cesta demokracie k väčšej stabilite a prosperite, ale táto „demokracia“ sa ani trochu nepribližuje demokracii akú poznáme v západnej Európe. Nezmenilo sa ani chovanie režimu a dokonca v niektorých štátoch (Nigéria) ani postava prezidenta, ktorý bol predtým autoritatívny diktátor a dnes je „demokratická hlava štátu“. Afrika sa po roku 1960 ocitla s holými rukami napospas osudu totalitných vládcov, ktorý snahou o zabezpečenie vlastného blahobytu úplne ignorovali socialne prostredie pre jej obyvateľov, a pokračovali ako predošlí kolonizátori v rozpredaní všetkého čo sa len dá. 

Západná Afrika

Na rozdiel od ostatných afrických regiónov na tomto území prebiehalo do druhej polovice 80. rokov relatívne málo vojen. Dnes sa nepokoje objavujú ako lokálne povstania tuarégov - etnika, ktoré je rozdelené do viacerých štátnych celkov (Nigéria). Najvýznamnejšia vojna tejto oblasti v poslednej dobe vypukla v Libérii, čo malo za následok vojnu v Sierra Leone. Išlo však o občiansku vojnu nespokojných rebelov voči skorumpovanej vláde.

Centrálna Afrika

Tomuto regiónu je s nepravidelnými odstupmi venovaná veľká pozornosť verejnosti, jedná sa o zónu s najväčšími a najbrutálnejšími stretmi. Najstrašidelnejšou a veľmi smutnou bol etnický stret dvoch kmeňov Hutuov a Tutsiou v Rwande a Burundi, ktoré až do príchodu kolonizátorov žili v relatívnom súlade. Tí štvali Hutuov a Tutsiou proti sebe, a ich tribalizmus (kmeňové cítenie) priniesol genocídne masakre, ktoré prebiehali hlavne v rokoch 1959-72. Hutuovia sa venovali poľnohospodárstvu a vyšší a štíhlejší Tutsii sa venovali chovu dobytka. Aj keď boli Hutuovia v prirodzenej väčšine (cez 80%), na čele boli prevažne Tutsii. To znamenalo, že nadvláda národa Tutsii nemôže pokračovať. Situácia sa nakoniec skončila, že v Burundi prevládol vplyv Tutsiou a Rwandu ovládli Hutuovia. Z tutsiujských uprchlíkov bola sformovaná Rwandská vlastenecká fronta. Nadvláda Hutuov v Rwande viedla Tutsiou zvrátiť status quo. Tutsiovia si starostlivo pri masakrovaní vyberali ľudí s vyšším vzdelaním, ktorý by v budúcnosti mohli ohroziť ich postavenie. Po zostrelení lietadla, v ktorom boli prezidenti oboch štátov (obaja Hutu) nasledovalo masové popravovanie mačetami, kde sa usekávali končatiny, vraždilo sa v kostoloch, matky boli nútené pochovávať svoje deti zaživa. 100 dňová genocída z roku 1994 bolo opakovaním predchádzajúceho modelu, len v ďaleko väčšom merítku. Extrémisti z národa Hutu sa rozhodli „vyhladiť národ Tutsii“ raz a navždy. Genocída bola vopred naplánovaná. Boli vypracované zložité zoznamy ľudí, ktorý majú byť zmasakrovaní, zakúpilo sa dopredu pol miliónov mačiet a veľký počet sekier, kladív, žiletiek a strelných zbraní. MMF a Svetová banka zaplatili obom stranám konfliktu krvavú lázeň. Rwanďania dodnes splácajú MFI mačety, ktoré im usekávali hlavy. Belgičania a Francúzi vedeli čo sa chystá. Belgia vydala zdesené varovanie, ktoré však nikto nevypočul. Francia (Mitterrand) sa zachovala horšie. Za každú cenu sa chcela stať veľmocou a tak pomáhala pri masakrovaní. Extrémistom z kmeňa Hutu po celú dobu dodávala nepretržito zbrane a zabezpečila im vojenský výcvik. Francúzske jednotky, ktoré dorazili do Rwandy na konci masakra v roku 1994, boli zmätení realitou 1 milióna mŕtvych Tutsiou – bolo im povedané, že majú zabrániť masakrovaniu národa Hutu národom Tutsii. Rwande nepomohlo ani do všetkého sa pletúce USA, traumatizované hanbou zo Somálska, kedy bolo 18 amerických vojakov (pod velením OSN) usmrtených a ich mŕtvoly boli ťahané ulicami mesta a ostatných uväznených zachránili malajské a turecké vojská v pakistanských tankoch. Clinton vtedy hneď odvolal všetky americké jednotky a o Afrike už nikdy viac nechcel počuť. Kongo – Kinshasa (Konžská demokratická republika, býv. Zair) je veľmi konfliktnou zónou. Po zvrhnutí bohatého diktátora Mobutu v roku 1997 nastúpila nádejná vláda nového prezidentom Kabila. Kabila sa však prejavil ako mocichtivý politik nehodlajúci sa o svoju moc s nikým deliť. Republika bola zmietaná etnickým násilím, hrubým porušovaním ľudských a politických práv, prívalom utečencov z Rwandy a Burundi, ako i vojenskými vpádmi susedných krajín (Zimbabwe, Angola, Namíbia). Konflikt získal rozmery „africkej prvej svetovej vojny“. Autoritatívne vládnutie Kabilu mali za následok atentát na jeho osobu v januári 2001. Jeho vládu vystriedal jeho syn. K ukončeniu ukrutných bojov prišlo až v roku 2002 po stiahnutí cudzích armád mierovými zmluvami. Najstrašnejšie sú dôsledky vojny. Počas 5 rokov zahynulo cez 3 milióny ľudí. Rôzny autori sa zhodujú, že je to vôbec najvyšší počet mŕtvych v jednom vojnovom konflikte za celú históriu Afriky. Dnes (2006) sa Kongo stretáva s vlastnými problémami. Denne umiera 1200 osôb, čo je najvyššie číslo na svete. Stávajú sa obeťami hladu, chorôb, ale hlavne ozbrojených stretov medzi vládou a kmeňom Mai Mai. Platí to hlavne na východ Konga, ktorý je bohatý na nerastné suroviny. Ani Kongo – Brazzaville sa nevyhlo etnickým nepokojom, keď sa v roku 1997 dostal k moci bývalí marxistický prezident. Dnes sa návšteva krajiny stále neodporúča skrz operujúcich ozbrojených skupín banditov. Celé územie, vrátane hlavného mesta sa považuje za rizikové.

Východná Afrika

Oblasť s veľmi častými vojnami. K najničivejšej vojne patrí vojna za autonómiu Sudánu. Koloniálna politika si kládla cieľ oddeliť vývoj moslimsko-arabského severu a čierneho juhu. V roku 1955-72 bola vedená vojna za autonómiu južnej časti, ktorá bolo po skončení vojny juhu síce priznaná, avšak nie v praxi. V roku 1983 objavením ropy na juhu bola následne zrušená. Vláda (prevažne arabská) prijala islamské právo šaríja platné aj na nemoslimskom juhu. Zdanlivo náboženský konflikt vyeskaloval znovu k vojne, ktorá trvala do minulého roku (2005 - 21 rokov). Arabsko-moslimský sever je podporovaný islamistickými štátmi, zatiaľ čo kresťansko-animistický juh sa teší podpore USA. Obe strany pritom uplatňujú masové zabíjanie civilistov, znásilňovanie žien, používanie detí v ozbrojených silách. Istým následkom je úplný rozvrat oblastí, ktorý láme smutné rekordy ako najvyššia materská úmrtnosť, 90% negramotnosť, a najväčší počet ľudí na jedného lekára – 222 000. Udalosti boli a dnes ešte stále sú sprevádzané Darfúrskym konfliktom, v ktorom sa diskriminované černošské obyvateľstvo postavilo proti vláde. Arabská milícia sa vraždením nearabských roľníkov usiluje o ich pôdu. Somálsko – konflikty, ktorých sa zúčastňovalo boli vyvolané v súvislosti so somálsky hovoriacim obyvateľstvom žijúcim na území Keni a predovšetkým Etiópie. Prišlo k priamej konfrontácii, následkom čoho bolo rozpustenie vlády v roku 1988 a rozklad somálského štátu v roku 1991. Amerike sa tu nepodarilo upevniť svoje „M“eno. Clinton bol straumatizovaní zlyhaním misie v roku 1992.

Južná Afrika

Od začiatku 60tych rokov tvoril región takmer 30 rokov hlavné dejisko vojen na svete. Toto obdobie môžeme rozdeliť na 2 periódy:                                                 

• do roku 1975-v popredí boj proti portugalskej kolonizácii a proti vláde potomkov európskych usadlíkov

• rok 1976 – vojnové dianie zasiahlo južnú Afriku na pozadí bipolárneho konfliktu. Tieto dlhotrvajúce vojny boli, s výnimkou rozporu v Angole, pádom apartheidu v prvej polovice 90 rokov ukončené

JAR - So silnejúcou imigráciou európskeho obyvateľstva, dobývaním nerastného bohatstva krajiny pokračovalo aj decimovanie a utláčanie domorodého čierneho obyvateľstva. Búri sa stavali na odpor britskej kolonizácií, čo vyústilo až do tzv. anglo-búrskych vojen (1899-1902), tie skončili porážkou Búrov. V JAR vládol nedemokratický segregačný režim apartheid, založený na striktnom oddeľovaní rás a utláčaní nebieleho obyvateľstva. Konflikt podporovaný čiernym obyvateľstvom a medzinárodný tlak viedol bielu menšinu k presvedčeniu, že nemôže vojnu vyhrať. To viedlo k jej ukončeniu v 1994. Do prezidentského úradu nastúpil N. Mandela väznení od roku 1964 na doživotie. Zimbabwe – Bola pred 10 rokmi jednou z najvýznamnejších a najkultivovanejších afrických krajín. Situácia sa však za posledné roky zmenila a dnes má Zimbabwe najrýchlejšie miznúcu ekonomiku vo svete. Dôvodom je politika prezidenta Mugabeho, kedy vláda v rámci naprávania historickej krivdy páchanej na černošskom obyvateľstve pristúpila k násilnému vyvlastňovaniu farmárskej pôdy v bielych rukách. Obrázky zmasakrovaných belochov a obkľúčených fariem obleteli svet. Celková situácia je neustále naďalej napätá.

Severná Afrika

Alžírsko – v roku 1954 moslimovia a európsky kolonisti vyvolali ozbrojené zrážky a vznikla tak 8 ročná alžírska národná vojna. Liberálna tendencia a snaha o reformu sa objavila v 80 tych rokoch. Alžírčania sa začali obracať k islamským tradíciám a to viedlo k ohromujúcemu víťazstvu Islamskej fronty spásy (FIS). Jej cieľom bolo pretvoriť Alžírsko na islamský štát s koránom ako ústavou. V prvom kole volieb FIS zvíťazila a v druhom bola vládou anulovaná a zakázaná (1991). K moci sa dostala armáda a zatkli tisícky islamských fundamentalistov. Zosilneli teroristické útoky, zamerané hlavne proti liberálnym predstaviteľom a cudzincom. 1996 podpísal prezident reformy ústavy – zákaz politických strán, islam ako jediné náboženstvo, arabská a berberská národnosť. Reformy však viedli k stupňovaniu násilia, masakrov. Mauritánia - V r. 1989 vyústili dlhoročné etnické problémy do krvavého boja medzi mauretánskymi a senegalskými Afričanmi, ktorý začal útokom Maurov na čiernych pohraničných Afričanov. Čierni obyvatelia sa zachránili útekom na cintorínoch, mešitách a v susednom Senegale. Senegal a Mauritánia vzájomne medzi sebou uzatvorili hranice. Mauritánska vláda zahnala čiernych Mauritáncov do púští bez potravy a vody.Okolo 70 tisíc občanov senegalskej národnosti bolo vyhostených (+20 tisíc čiernych Mauritáncov vyhostených do exilu).

Afričania musia byť veľmi odolný národ, keď prežili toľké hrôzy páchané na ich vlastnej koži. Konflikty sa prevažne sťahovali na územie jedného štátu a jeho susediaceho okolia. Okrem ukrutných regionálnych a lokálnych etnických konfliktov a náboženských konfliktov, ktoré však sa ešte len môžu vyhrotiť neustálym prenikaním islamizmu, takmer každý novovzniknutý africký štát sprevádzala nejedna občianska vojna medzi jednotlivými frakciami bojujúcimi o moc (v Angole bojujúce dve súperiace strany -marxistická strana podporovaná sovietskym blokom a Kubou a prozápadne orientovaná strana podporovaná JAR a USA, 27 rokov trvajúca občianska vojna, najväčší počet vojnových utečencov na svete.), spor o nezávislosť, o hranice (konflikt medzi Etiópiou a odtrhnutou Eritreou). Náboženské konflikty sa ešte len môžu prejaviť, keďže polovica obyvateľov Afriky je už teraz moslimská, a jej neustály posun môže znamenať nové otroctvo, tentokrát voči náboženstvu a autoritám.

Zatiaľ najväčším krokom racionalizácie Afriky sa stal pokus o integráciu afrických štátov do Africkej únie v roku 2002, ktorá si vybrala za vzor EU. Skupina 53 štátov má za cieľ do roku 2010 vytvoriť spoločné sily rýchlej reakcie, ktoré by zabraňovali konfliktom hneď v zárodku. Tak držme jej palce.